Rozhovor s Ivom Balážim, ktorý prevádzkuje mobilné odberové miesta po celej krajine, o tom, ako vníma pandemickú situáciu z terénu.
Vaša firma prevádzkuje viacero mobilných odberových miest po celom Slovensku a o pandemickej situácii v krajine teda máte celkom dobrý prehľad priamo z terénu. Ako na tom sme?
Situácia nie je dobrá a bude ešte horšia. Výrazne horšia. Ale o tom sme už hovorili niekoľko mesiacov. Vlastne máme výročie, keďže my sme začali s opatreniami na COVID-19 presne 7. januára 2020. Auto, v ktorom teraz sedíme a ktoré slúži ako mobilná odberová jednotka, vznikalo koncom januára pred rokom, a to preto, aby sme boli pripravení na pandémiu. Komunikovali sme vtedy s celým svetom, najmä s „bratmi šikmookými“ a videli sme, že situácia je zlá a ak sa to „roztiahne“ do globálnej pandémie, tak to jednoznačne zasiahne aj nás.
Vláda však na pandémiu začala reagovať až oveľa neskôr…
… a presne v týchto intenciách pokračujeme dodnes. Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale všetky rozumné opatrenia prijímame buď neskoro alebo vôbec. Rozumiem tomu, že nálada v spoločnosti je zlá, nehovoriac o tom, že ľudia a priori odmietajú akékoľvek nariadenia. Ale v tejto chvíli nemôžeme riešiť situáciu vo forme odporúčaní, lebo si ich každý vysvetlí po svojom. A to nefunguje. Číňania dnes tvrdia, že je po probléme. Ani u nich to nie je pravda, ale v ich „diktátorskom“ politickom režime sa to rieši oveľa jednoduchšie. Navyše sú kvôli smogovej situácii už roky zvyknutí nosiť rúška, čo sa my len teraz učíme. Preto je prirodzené, že nevyužívame takzvanú akčnú vlnu a vždy reagujeme až po dopade, keď vznikne veľký problém.
Vy teda tvrdíte, že sme sa do tejto situácie dostali vďaka našim chybám. Ktoré to podľa vás boli?
Keď som v apríli tvrdil, že u nás budeme mať „druhé Bergamo“, podali na mňa trestné oznámenie za šírenie poplašnej správy. Dnes sa ukazuje, že sme ďaleko od pravdy neboli. Hovoril som to preto, aby sme sa pripravili. Napríklad sme už pred pandémiou mali akútny nedostatok zdravotníckeho personálu. Preto sme hovorili, že musíme hľadať dobrovoľníkov – veľké množstvo ľudí, ktorí majú ochotu pomáhať s riešením pandémie a ktorých by sme v praxi zaškolili.
Poviem to inak. Nás ako krajinu nezabije pandémia. Oveľa rýchlejšie ako pandémia nás dobieha minulosť. Príkladom je infraštruktúra. Keď sa chcem dostať do Hlohovca, musím tam trištvrte hodinu stáť v zápche napriek tomu, že z diaľnice vidím do centra mesta. Ale keď túto informáciu už máme, nemôže sa stať, že musím ísť v Hlohovci každý deň na okresný úrad vyzdvihnúť testy a „zabijem“ tým dve hodiny navyše. Na to teraz nemáme čas. Presne tak to bolo aj v lete, kde sme si na Slovensku mysleli, že môžeme chodiť na dovolenky a pandémiu neriešiť. No v našej firme sme vtedy vyškolili určité množstvo personálu, ktoré dodnes používame a bez nich by to nešlo. Pomáhajú nám so všetkým, od zásobovania a logistiky cez dezinfekciu až po administratívu.
Vaša výhrada teda spočíva v tom, že štát mal dávno vyškoliť množstvo dobrovoľníkov, keďže nám na boj s pandémiou chýba personál…
Minimálne nám s tým mohol pomôcť, keď sme to začali robiť my. Netvrdím, že všetko je o peniazoch, ale bez nich sa nepohnete a my sme sa na pandémiu začali pripravovať pred rokom a prvú platbu od štátu sme dostali až teraz v decembri. Bola to platba za zriadenie mobilného odberového miesta. To je tragédia, pretože už od marca sme za nehorázne peniaze museli nakupovať rúška, dezinfekciu…
Chýba nám však zložka štátu, ktorá by sa permanentne starala o krízové riadenie a nech by na Slovensku nastala akákoľvek krízová situácia, táto zložka by bola okamžite pripravená komplexne konať.
Napriek všetkým výhradám sa vláda odhodlala k niektorým krokom, v ktorých sme predbehli aj zahraničie. Mám na mysli celoplošné testovanie. Ako to s odstupom hodnotíte?
Super, testovanie je nesmierne dôležité a volali sme po ňom už vtedy, keď sme na jar riešili situáciu v Žehre. Mali sme zostať pri permanentnom testovaní a len pridávať či odoberať testovací personál podľa toho, ako sa v jednotlivých regiónoch vyvinie pandemická situácia. Testovanie je super, ale musí mať hlavu a pätu. Ako môže dnes niekto povedať, že sa ruší povinnosť testovania vo veľkých firmách? Je predsa takzvaný lockdown, všetci sú doma alebo v robote. V prvom rade sme mali testovať ľudí, ktorí sú vo výrobných celkoch. Nie je pravda, že nie sú testy, pretože keď ich máme dosť na to, aby sme denne spravili 250 až 350 testov na mobilnom odberovom mieste, tak toľko isto sme mohli spraviť na bráne fabriky a odčleniť tým ľudí, ktorí by inak infikovali zvyšok podniku. Je omnoho efektívnejšie robiť testovanie tam, lebo vírus sa teraz hlavne šíri v rodinách alebo v práci.
Prešli sme k tomu, aké chyby robíme dnes. Prvou teda je nedostatok testovania vo fabrikách…
…ale aj nedostatok testovania v kritickej infraštruktúre. Keď ráno nepretestujete smetiarov, tak infikovaný smetiar každému chytí kontajner, poštárka zas schránku a takto to ide ďalej.
Dnes pritom do testovania netreba nikoho nútiť. Aj začínajúci psychológ vám povie, že človeka donútite poslúchať, ale dôveru si musíte získať. Ľuďom dnes nemusíte rozkazovať, aby sa dal otestovať. Boja sa o seba, o svojich blízkych a do radu na testovanie sa postavia sami.
Mám však ku tomu praktickú výhradu. Aký „mysliteľ“ vymyslel, že na webe ministerstva zdravotníctva alebo na webstránkach regionálnych úradov sú napísané ordinačné hodiny odberových miest – napríklad od 8. do 18. hodiny?
Aký je v tom problém?
Stáva sa totiž, že ľudia už o pol šiestej stoja v rade, lebo chcú byť na testovaní prví. Pracovník na odberovom mieste však príde o ôsmej do roboty, otestujú ho a zistia, že je pozitívny. Potom sa celé miesto nemôže otvoriť. Je preto hlúpe hovoriť, aby ľudia čakali pred odberovými miestami, ktoré sa majú o ôsmej otvoriť, lebo nikto nevie, či sa v ten deň naozaj aj budú môcť otvoriť. Ľuďom treba jasne povedať, aby pred odberovými miestami nestáli vopred, lebo možno sú tam zbytočne. Stáva sa to často, je to moja každodenná skúsenosť. Ale v prvom rade treba vytvoriť dostatočný počet odberových miest, aby ľudia nestáli v dlhých radoch.
Máme u nás kapacity na viac odberových miest?
Určite by sa našli. Teraz to funguje tak, že ministerstvo napíše výzvu na zriadenie mobilného odberového miesta a my, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, sa do nej hlásime. Niekto však vymyslel, že moje IČO môže byť v jednom okresnom mieste len jedenkrát. Znamená to, že ak mám kapacitu vytvoriť 16 odberových miest, musím ísť do 16 rôznych okresov. To je ďalší nezmysel! Do nemoty musím obiehať svoje odberové miesta v rôznych okresoch. Prvý raz to musíte obehnúť, keď tam dovážate personál, potom veziete materiál – a vždy sa musíte zastaviť na okresnom úrade vyzdvihnúť nových 500 kusov testov – potom odvážate biologický materiál… Je to obrovský logistický problém.
A nielen to. Keď chcem zriadiť mobilné odberové miesto, musím písať žiadosť na príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva (RÚVZ). Píšem teda takmer na každý RÚVZ v republike, aby ma láskavo akceptovali a aby mi ich pracovníci skontrolovali, či je moje mobilné odberové miesto v poriadku.
Ďalšou prekážkou je to, že sa musím daného mesta pýtať na výnimku na užívanie komunikácie. V Hlohovci som musel písať žiadosť, aby som mohol na ich ceste odstaviť auto, ktoré slúži ako odberová jednotka. A tej administratíve sa musí stále niekto venovať! V Nitre som zas pre RÚVZ musel nakúpiť kolky. Platiť za to, aby som vám poskytoval servis. Čo to je za nezmysel?! Však teraz by sme sa všetci mali snažiť o to, aby bolo tých odberových miest čo najviac! Dnes mi zavolalo 29 zriaďovateľov škôl, ktorí potrebujú urobiť testovanie. Ako sa to dá spraviť, ak mám robiť odbery aj na ulici, aj vo fabrike, aj testovať školy? V tejto chvíli by sme mali odstrániť všetko, čo bráni väčšiemu počtu testov.
Intenzívnejšie testovanie – zvlášť v regiónoch, kde sa situácia javí ako najhoršia – je asi aj podľa vás to najlepšie, čo môžeme teraz urobiť…
Pred piatimi týždňami sme nastúpili do Púchova, ktorý mal najhoršie čísla. Všetci sme to vedeli a oni tam neboli schopní postaviť žiadnu odberovú jednotku, lebo nebola vysúťažená. Preto sme tam my jednoducho „vpálili“ a začali sme testovať. A podarilo sa nám „zlomiť“ tú krivku. Uvidíme, aké budú čísla teraz, ale 1. januára sme mali z desiatich testovaných len jedného pozitívneho. Keď som tam prišiel, tak počas prvého poobedia testovania sme mali zo 166 ľudí 69 pozitívnych.
To ste robili čisto z vlastnej iniciatívy?
Áno.
A ako ste prekonali administratívne prekážky?
Nijako. Vykašľal som sa na ne. Postavil som sa tam a začal som testovať.
No toto mal robiť štát…
…a aj by to robil, keby tu existovalo krízové riadenie. Poviem vám to na príklade regionálneho testovania v Trenčíne v réžii primátora Richarda Rybníčka. Ten dostal od štátu 40-tisíc testov. Pretestoval cez 21-tisíc ľudí, čo je super. Ale vtedy chceli testovať aj okolité mestá a obce. Nemali však testy. Rybníček nepoužité testy vrátil. Ak by existovalo krízové riadenie, ráno by zavolali Rybníčkovi, že nepotrebuje 40-tisíc testov, nech polovicu posunie do Púchova, do Ilavy a všade, kam bolo treba. Denne som v kontakte s predstaviteľmi miest a obcí v tom regióne. Viem, že aj oni chceli robiť veľké testovania, ale na rozdiel od Rybníčka, šéfa Únie miest Slovenska, sa im od štátu nepodarilo vybaviť testy a zvyšné sa ku nim nedostali.
Zdá sa, že teraz nám už „horí“ celé Slovensko a chybou bol aj mäkký lockdown, ktorý začal tesne pred Vianocami. Ako ste vnímali tento krok?
Ako katastrofu. Už v novembri som kričal, že ak neprijmeme prísne opatrenia s intenzívnym testovaním v ohniskách, tak na prelome januára a februára nebudeme stíhať pochovávať. Ľuďom sa jasne malo povedať, aby zostali len vo svojej vlastnej bubline, ktorou sa rozumie prostredie, v ktorom denne žijeme. Žiadne návštevy do druhej bubliny. Keby niekto ľuďom jednoznačne povedal, že prežitím sviatkov s rodinou, tak ako zvyknú každý rok, reálne hrozí, že si zabijú rodičov, rešpektovali by to.
To ale bola vina politikov, ktorí sa báli hnevu verejnosti, ak by ľuďom „pokazili“ sviatky obmedzeniami.
Jednoznačne. Doteraz si dokazovali, kto z nich má väčší vplyv. A zrazu nebolo toho, kto by ľuďom nahlas a jasne povedal, že na sviatky majú absolútne bez výnimky zostať len doma. Navyše sa oznámenia o lockdowne nerobia tri dni dopredu, ako aj pred Veľkou Nocou, kedy sa polovica Slovenska zdvihla, nakúpila, odcestovala a šírila infekt.
Nakoniec však tvrdý lockdown prišiel, aj bol správne oznámený na Silvestra večer, len pár hodín pred začiatkom jeho platnosti…
Ale s dovetkom, že ľudia, ktorí sú na chatách či v hoteloch, môžu dokončiť svoj pobyt a vrátiť sa. To má aký zmysel? Mali povedať, že keď tam už odišli, nech tam aspoň 10 dní zostanú. Lebo vírus sa šíri napríklad aj na pumpách, kde si ho všetci počas cestovania „vypodávame“.
A je tu ešte jedna vec. Existujú medzi nami ľudia, ktorí sú sami, o ktorých sa nemá kto postarať. Chodím testovať po domoch aj imobilných, ťažko chorých či onkologických pacientov. Tí ľudia žijú v neľudských podmienkach. Kúpu sa vo vlastných výkaloch, ležia vo svojom moči… Vonku je pes, ktorému sa do krvi zarezáva reťaz, lebo mu nemá kto dať žrať a starosta ma tam vlečie, lebo vie, že tam býva opustený dedo. Niektorých tých ľudí nájdeme až v lete, keď už budú len smrdieť. Alebo poznám veľa starých ľudí, ktorí majú zlomeniny krčka stehennej kosti. V kolabujúcej nemocnici ich nevybavia, lebo to nie sú akútne prípady. Nechajú ich doma na konzervatívnej liečbe – ale nemá sa o nich kto starať a nie sú ľudia. Uvidíte, koľko ľudí nám zomrie nie na COVID, ale na odvrátiteľné úmrtia. A toto je dôsledok toho, že zo Slovenska odchádzajú „mraky“ mikrobusov s opatrovateľkami do Nemecka, do Rakúska, do Švajčiarska a do Talianska, za dvetisíc eur mesačne.
Čo s tým teraz? Máme lockdown, mali by sme poriadne testovať fabriky a najhoršie regióny… Čo sa dá ešte robiť?
Konečne sa ako krajina musíme rozhodnúť reálne zaplatiť ľudí, opatrovateľky a zdravotné sestry, nech sa im oplatí zostať doma. Aj nám tým výrazne klesne migrácia, čo pri šírení infektu tiež veľmi pomôže. Keď skončí pandémia, budeme v strašnej situácii. Poumierajú nám zdravotníci, ale zostanú nám ľudia, o ktorých sa bude treba starať. Kto to bude robiť? Dlhodobý problém so zdravotníckym personálom musíme poučení pandémiou konečne vyriešiť.
To je dlhodobé riešenie. Pýtam sa však aj na krátkodobé. Po tomto lockdowne nám snáď klesne stúpajúca krivka nákazy a situácia sa upokojí…
Neupokojí. Ľudia sa spamätajú až vtedy, keď budeme telá pochovávať do masových hrobov. Zlepší sa to o pár mesiacov, vďaka počasiu a očkovaniu. A môžeme ďakovať Bohu, že sa teraz nebrodíme v snehu, to by sa nám ešte oveľa horšie presúvalo a testovalo.
Čo však treba robiť hneď teraz? Stúpajúce čísla nakazených predsa vidíme aj v okolitých krajinách, preto sa za všetko určite nedá viniť vláda.
Presne tak. Ja napríklad nesúhlasím s tým, že Matovič je blbec. Keby som tam sedel ja alebo vy, alebo keby sa vrátil Pellegrini, nič by sme neurobili, lebo naše výsledky veľmi závisia od množstva ľudí pod nami. Čo sa robiť dá, je jasne a jednoznačne komunikovať. Prijímať jednoznačné nariadenia, ktoré majú logiku a zmysel. A opakujem, že človeka donútite poslúchať, ale dôveru si musíte získať.
Čo sa podľa vás bude diať ďalej?
Čaká nás plač a slzy.
A kedy sa to celé skončí?
Keď na dvoch kontinentoch a v nich v dvoch štátoch nebude za 40 dní žiadny pozitívny prípad.
Vidíte na tejto pandémii aj niečo dobré?
Neviem, či to už vidíme, ale máme šancu postaviť sa nohami na zem a niečo urobiť. Každá katastrofa je len súhra nezmyslov, zdanlivo nevýznamných, ale keď sa sčítajú, zlomia nám krk. A k tomu sa blížime. Myslím si, že na prelome januára a februára sa veľa ľudí aspoň poriadne zľakne a uvedomia si, aký máme problém.
Autor článku: Michal Magušin, prevzaté bez úprav z www.postoj.sk